Flesh Art 2008

Bezmála tri roky po Vasilkovom úspechu

na udeľovaní Ceny Oskara Čepana môžeme bez rozpakov tvrdiť, že mladý košický absolvent Fakulty umení sa na našej výtvarnej scéne plne etabloval. Je určite neľahké odpútať sa od ocenenej série, pokúsiť sa ju preskočiť s udržaním jej úrovne a ešte to podtrhnúť komerčným úspechom. Pokým sa formálna stránka Vasilkových obrazov postupne mení, názorové ukotvenie a inšpirácia ideami medzivojnových avantgárd zostáva pevné. Ak by sme to chceli odľahčiť, môžeme túto zmenu charakterizovať ako presun od Duchampa k El Lisickému. Vasilko si z avantgárd vyberá to dodnes najpríťažlivejšie – ich idealizmus a romantizmus. Príznačné je aj jeho dávnejšie založená výtvarná skupina – Strana železných, kde sa spolu s Petrom Králikom zaoberali utopickou, absurdnou, melancholickou a romantickou činnosťou. Úsmevné napätie obrazu Samovražda vysávača (akryl, 2005) nahradilo teraz abstraktné skúmanie priestoru – Socha na námestí či Rodinné domy na vidieku – pohľad z výšky (digitálne tlače, 2007). Vasilkove silnejúce zaujatie abstrahujúcou architektúrou. Aj v najnovších prácach autor kladie dôraz na formálnu prepracovanosť a geometrickú líniu s úplným potlačením farebnosti. Obmedzuje sa už vlastne len na „nefarby“ – odtiene čiernej a bielej. Pri utopických vežiach, ktoré rovnako vystavil aj v Michalovciach, sú tieto formálne atribúty nositeľmi symbolického výrazu – metafyzickej stránky monumentálnej industriálnej architektúry. Zdá sa, že Vasilko trochu zvážnel – najnovšie nám sprostredkúva svoj pohľad na architektúru a urbanizmus. Tu je ale potrebné zdôrazniť, že si autor dáva pomerne náročnú úlohu v podobe rozvíjania abstraktného výtvarného programu. K avantgardným predstavám sa pripájajú vízie renesančných architektov, opäť je spojivom odveký idealizmus diktátu umenia. Konkrétne podmanivé plány ideálnych miest Luciana Lauranu sú pre autora ukážkovým protikladom k živelnému a nevkusnému bujneniu našich sídiel. Samozrejme Vasilko nemoralizuje, podáva nám len svoju verziu ideálnej architektúry, v ktorej stáne nechýba niečo z metafyzického napätia, vychádzajúceho najmä z premyslených kompozičných riešení. S vedomím týchto inšpiračných zdrojov a ich spracovaním tak Vasilko predstavuje stále originálny zjav na našej súčasnej maliarskej scéne. Štúdie smerujúce k projekcii krajšej a zaujímavejšej spoločnosti v budúcnosti.

Zdroj: Flesh Art, december 2008, str. 71

 

Almost three years after Vasilko´s success

at Oskar Čepan award ceremony we can certainly conclude that the young alumnus of Faculty of fine arts in Košice has completely established himself in the art scene. It certainly is not easy to take eyes off the award-winning, attempt to surpass it with maintaining its quality and yet emphasize it by the commercial success. While the formal aspect of Vasilko´s paintings has been changing, the embedment of opinion and inspiration by ideas of inter-war avant-garde remain constant. To make it simple, we can characterize the change as a shift from Duchamp to El Lisický. Vasilko chooses the most attractive from the avant-garde – its idealism and romanticism. What is peculiar to him is a founded “The Party of Iron” wherein along with Peter Králik has dealt with utopian, absurd, melancholic and romantic activity. Good-humored tension of the painting Suicide of vacuum cleaner (acrylic, 2005) has now been replaced by abstract investigation of space – Statue in the square or Family houses in countryside – view from the top (digital press, 2007). Vasilko´s growing keenness for the abstracted architecture. In the latest works the author puts emphasis on formal accuracy and geometric lines with the entire diversity of colors suppression. He is only restricted to non-colors – black and white shades. In Utopian towers, which were exhibited in Michalovce as well, the formal attributes are bearers of symbolic expression – the metaphysical aspect of monumental industrial architecture. Vasilko seems to become serious – he is now intermediating us his view on architecture and urbanism. It is necessary to highlight that the author has a relatively demanding task – developing the abstract art program. Visions of renaissance architects are added to the avant-garde concepts. Idealism of dictate art is an ancient connector. Particularly the enchanting plans for ideal cities of Lucian Lauran are for the author prototypic opposite of elemental and tawdry exuberance of our urban areas. Of course, Vasilko does not moralize. He only submits us his version of ideal architecture in which there is always a bit of metaphysical tension mostly coming out from premeditated compositional solutions. With awareness of inspirational resources and its processing, Vasilko constantly introduces the original phenomenon in our contemporary art scene. The studies head for projection of more beautiful and more interesting society in future.

 

Source: Flesh Art, December 2008, p. 71