Vladimír Beskid

Ján Vasilko (narodený 1979),

ktorý  je absolventom Katedry výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach (1999-2005). Ide o najnovšiu reprezentatívnu sériu malieb z rokov 2005-2006 po jeho návrate z pobytu v USA pod názvom „Štúdie pre utopickú vežu“.

Na rozmerných plátnach sa hrdo vypínajú podivné monumenty, veže, či pamätníky našich dní. Tieto asketické architektúry a vyvýšené skelety sú jednak dedičmi utópií minulosti (predovšetkým ruského konštruktivizmu: Tatlinove veže a „žehličky mrakov“ El Lisického) a zároveň predstavujú nové sociálne konštrukty -  romantické plánovania a osobné projekcie stavebných snov lepšej spoločnosti s radikálnym diktátom umenia.

Objavujú sa na šedých plochách ako mohutné vežovité konštrukcie, vypreparované kostry, razantné preludy „driapačov mrakov“. Pričom nie je celkom zrejmé, či ide o znamenia monumentov budúcnosti, alebo o  pozostatky industriálneho odpadu, kopu šrotu „utopených“ utopických vízií. Vasilko práve z týchto statických jednoaktoviek veží (medzi rekonštrukciou a revoltou) dokáže vyťažiť dynamické  a živé maliarske scény, plné ilúzie, melanchólie, túžob, absurdity a suchého humoru.

 

Vladimír Beskid

 

Ján Vasilko (born 1979),

the last year’s winner of the Oskar Čepan Prize 2005, at the exhibition of New Paintings. The artist graduated from the Department of Visual Arts and Intermedia at the Faculty of Arts of the University of Technology in Košice (1999-2005). The exhibition, entitled Studies for a Utopian Tower, shows the most representative series of paintings from 2005 to 2006 created after his return from the study stay in the United States.

His remarkable contemporary monuments, towers and memorials rise proudly on large-format canvases. These rigorous architectures and elevated structures are descendants of past utopias (particularly those of Russian Constructivism: Tatlin’s towers and El Lissitzky’s Proun objects), representing at the same time new social constructions – romantic planning and personal projections of constructor’s dreams of a better society with a radical dictate of art.

They appear on grey surfaces, depicted as huge tower-like constructions, excised skeletons, striking illusions of “cloud climbers”. However, it is not quite clear whether they are symbols of monuments of the future or remains of industrial waste, a pile of scrap iron of “drowned” utopian visions. In these static one-act plays of towers (between reconstruction and revolt) Vasilko has managed to exploit dynamic and lively painting scenes full of illusion, melancholia, desire, absurdity and dry humour.

 

Vladimír Beskid